baľ ma do hodvábu

Kto ťa tak veľmi miluje?
Osoba, ktorá po nosila tvoju bundu po chladných večeroch. Osoba, ktorá sa nevedela nabažiť jej vône. Veľmi ťa miluje osoba s ktorou si preesemeskoval celú noc. Ktorá sa prvý krát v tvojom aute zaborila do sedačky a pocítila bezpečie. Okrem toho ťa miluje osoba, ktorá zanechala svet, spálila most len pre tie nádherné večere v tvojej prítomnosti.
Prečo ťa tak veľmi miluje?
Bolo by milión dôvodov, ako napríklad, že sa zamilovala do tvojho úsmevu a malých zúbkov. Že sa zamilovala do tvojich dotykov a vône. Do tvojej charizmy a šarmu. Ale odpoveď na to prečo ťa miluje, neexistuje. Miluje ťa jednoducho preto, lebo si.
Občas nevie kde sa stratila vo svete, kde bežia myšlienky, kam utiekol kľud, ale vždy vie, kde je bezpečie, kde je útočisko, v tvojom náručí.
Z rozprávok a preplakaných šťastných koncov ostala len realita, len skutočné milovanie. A také milovanie pokračuje aj po šťastnom konci, pokračuje za zavretými dverami, kde sa každý problém vie vyriešiť vďaka láske. Kde sa preskakujú nemocničné ploty po návštevných hodinách, kde sa obetuje všetok čas na starostlivosť o teba, kde sa zahodí všetka sebeckosť a vidí sa v očiach len ten jeden.. Ten jeden ktorým si ty a miluje ťa tá, ktorou som ja. Tak mi prepáč občas stále vyzváňajúci telefón, ženské nálady a kecy... Som tu len ja a milujem len teba.

Keď už som tu.

Na úvod sa trochu smejem osudu, kam ma to zaviedol. Áno, ja som bola tá, ktorá túžila byť najviac dospelou. Keď som bola dieťa, môj život tvorili sny o dospelosti, o tom veľkom svete, ktorý ma čaká. Doteraz si pamätám pár predstáv z mojej detskej hlavičky. Sny o tom, ako raz na svojom aute prídem k svojej starkej a predstavím jej moju najlepšiu kamarátku. Keby starká žila, asi by som jej prišla predstaviť svojho frajera namiesto svojej kamarátky. V mojich snoch som mala vždy dlhé vlasy, štíhlu postavu, najtop oblečenie, veľké auto a bola som nezávislá. Neskôr keď čas plynul som všetkými udalosťami a situáciami pomaly dospievala. To slovo by som najradšej vyhviezdičkovala!Čiže som časom **********. V puberte som sa cítila ako najväčšia dospeláčka, to je snáď jasné. Tie vzťahy boli tak komplikované, že celý môj "dospelácky" rozum bol zaplavený riešením všetkých situácií, vzťahov. Nové pocity. Musím povedať, že by som dala čokoľvek za tie časy. Vždy keď človek v živote zažíva nepoznané, je to najkrajšie obdobie, skôr než to zovšednie. A keď sa prehupneš cez tú pomyselnú čiaru s nápisom 18 ostaneš stáť. Nevieš či sa máš pozerať späť na tie všetky vtedy nové, nepoznané, šialené chvíle, alebo otočiť hlavu a pozrieť sa na povinnosti. Asi tak by  som nazvala časť za tou pomyselnou čiarou. A možno sú tu povinnosti na to, aby sme si viac užívali to málo času medzi nimi. A možno som si tie povinnosti vytvorila ja sama tým, že som nechcela sedieť na mojom 100cm obvode zadku. Každý jeden deň som sa snažila využiť, nájsť sa v rôznych aktivitách, prácach. Buď som pri niečom pochopila, že toto je to čo v živote už nechcem robiť, alebo niečo čo chcem mať v živote stále. Každá jedna príležitosť chodila vo vhodný čas, vtedy, keď som bola na ňu pripravená. A stovky možností som aj odmietla. Z lenivosti, z únavy. Musím povedať, že vždy keď si sadnem na terasu ku kofole, premietnem si pocity, keď som tam sedela každý deň horúceho leta s kamarátkami, drkotali sme o vtedy veľmi dôležitých témach a fajčili jednu od druhej. Každý chalan čo prešiel okolo bol zaujímavý. S párročným odstupom, je máloktorý zaujímavý. Máloktorý dokáže vyhovieť a nároky stúpli z prvého schodíka na stý schod. A preto som vďačná, že mám štastie na skvelých ľudí a najmä partnerov. Teraz som našla to, čo som pri sebe potrebovala. Denne spoznávam nových ľudí, takých aj takých a to beriem ako veľký prínos dospelosti. Niekedy ma tak napadá, ako by tatino alebo starká brali, že už nie som maličká, že už žijem svoje sny. Je to tak, žijem si svoje sny. A mám ich v hlave ešte stovky..

Keby bolo keby a keď sa rozhodneš to keby urobiť

Vieš aké je to sa potopiť  na pár minút pod vodu? Ako bolia pľúca a ako ide roztrhnúť vnútro? A vieš aký je to pocit zdvihnúť hlavu na hladinu a nadýchnuť sa? Aké je to po rokoch zapierania svojej osobnosti urobiť najväčší krok a nadýchnuť sa? V priebehu sekundy je explózia emócii, plač, radosť, bolesť, strach. Slnko si povie, že konečne vyjde na oblohu, aby si sa mohol zahľadieť na oblohu a znova obdivovať. Znova vychutnávať ako prúdi vzduch, pretože ak dýchaš tak žiješ. Pretože budúcnosť nemáš predvídať, máš len žiť a tešiť sa zo všetkého. Znova idem svojmu životu naprieč, nech to bolí akokoľvek...

Sme generácia.

Sme generácia, čo dostala od života viac. Sme generácia, ktorá môže zmeniť tento svet, sme generácia, čo nevidela to zlé, vojny, obmedzovanie slobody. Často na to zabúdame. My nie sme zlí, len túžime byť milovaný, obdivovaný a podporovaný. Túžime sa zabávať a smiať. Na jednom seminári o totalitných režimoch som počúvala názory rovesníkov, kde sa na konci opýtali otázku či by sme sa nechali spútať a vziať si svoju slobodu, sme jednohlasne povedali NIE! Sme generácia, ktorú brzdí jediná vec a to sú predsudky. Napriek tomu poznám ľudí, ktorých nezaujíma značka stop, idú si svojou cestou a nepoznajú červenú a predsudky.
Arbeit macht frei! Aký paradox tohto výroku na vyhladzovacích táboroch. A predsa ten výrok je pravda. Sme generácia, ktorá nemusí tvrdo pracovať, stačí prekonať svoju lenivosť. Každá práca očisťuje a posúva dopredu, preto treba pracovať najmä na sebe. Sme v dobe najväčšieho rozkvetu technológii, kde sa medze nekladú. Preto si treba všetky svoje hlúpe hranice vymazať a získať krídla.
Nikdy sa nenechať zastaviť, nikdy sa nenechať položiť, nikdy sa nezačať ľutovať, len využiť možnosti, ktoré nám predkovia položili k nohám a začať skutočne žiť. Snáď sa nikto z nás nikdy nevzdá. My nie sme zlí, len túžime ...

Zápisky nepodstatných vecí

Nepočuť nič, len strely, hluk. Doteraz som sa bál, cítim som v hrudi strach, ale od dnes už nie. Pred hodinou, neviem možno to bolo pred pár minútami, neviem, nemám pojem o čase. Videl som ranu do Jakea, videl som ako ho ohlo v páse, ako mu guľka prevŕtala brucho. Odhodil som zbraň a bežal k nemu. Vykašliaval krv, mám sklenené oči, kričal... Nevedel som čo, nevedel som ako, nevedel som nič, bezmocnosť, hluk, prach, mŕtvi ľudia.
Sedím v hlavnom stane a premýšľam, aké to je žiť v dobe, kedy vojny nehrozia. Ja som v tej dobe žil až doteraz. Bože, ako mi chýba domov, kľud.. Cítim sa prázdno, zároveň podlomene, rozorvato, cítim sa zlomený. Pajáci v teplých kreslách sedia, rozhadzujú rukami a vydávajú rozkazy. Rozkazy o živých bytostiach, o najinteligentnejší, najcitlivejších stvoreniach a nútia ich medzi sebou sa vraždiť. My nie sme zvieratá, aby sme museli zvádzať boje medzi sebou. Naša strana nemá žiaden konflikt s druhou stranou plnou ľudí, ktorí sa chcú brániť. Ktorí sa bránia, tak ako my. A navzájom sa strieľame, lebo niekto nám to rozkázal, a keď to neurobíme, strieľať budú do nás. Ja nie. Ja nezastrelím nikoho. Človek má totiž vždy dve možnosti a ja si volím tú ľahšiu. Teda možno len pre mňa je ľahšia. Nechať sa zastreliť je ľahšie ako stlačiť spúšť voči nikomu, kto má doma rodinu, voči niekomu, kto myslí na to isté ako ja. Ja nechcem ísť domov živý na úkor niekoľkých mŕtvych. Ja nechcem zaspávať každý večer s obrazom očí človeka, ktorému som vzal život.  Túžim byť doma, mať rodinu, nudnú prácu, len obyčajný život. Práve sme dostali rozkaz ísť na front. Bojím sa smrti, ale viac sa bojím stať sa netvorom.

Way of life. Way of the character

Dlho som nenapísala ani slovo, dlho som neťukla do klávesy. Život je chaotický, raz klesáme na dno, raz brázdime výšiny. Raz plávame v tyrkysovom mori, raz sa prebárame močiarom. Raz sme unavení, špinaví, dobití, inokedy žiarime a usmievame sa na fotkách. Hádže nám pod nohy polienka, polená, stromy, ale nikdy nie je nič čo by sme nezvládli. Predstiera nám na dotyk jemný koberec, ktorý však nevedie do cieľa. Koberec končí v slepej uličke v ktorej dostaneme dýku do krčnej tepny. Vybrať si cestu, kde nám vietor ošľahá tvár, kríky dorežú kožu, osud rozdrví srdce? Srdce sa dá zlepiť, ako keď jašterici dorastie chvost. Ale charakter? Keď prídeme do svorky hyen a budeme útočiť, budú naše ruky špinavé od krvi. Tá však nepôjde zmyť. Vrásky sú medaily za život, koľko ich získame? Medaily za úspešné zvládnutie trápenia, za úspešné prežitie tragédie. Predsa nám len život niečo dáva. Odmeňuje nás medailami a trestá karmou. Jednoduchý vzorec, jednoduchá rovnica života. Priala by som si, aby každý pochopil ako to funguje, aby si každý vedel uvedomiť čo má.  Udalosti, ktoré drvia srdce posilňujú osobnosť, udalosti, ktoré trápia mozog, schopnosti sa premenia na skúsenosti. A tak kráčame zmáčaní s úsmevom ďalej, pretože keby nebola nádej, nebola by cesta.

A je to tam

Cítim sa zakliesnená medzi súčasným dokonalým životom a minulou túžbou po ňom. Srdce piští po domove a bezpečí, ktoré už neexistuje. Zničilo sa, ľudia z neho odišli nevedno kam a ostala som v neznámom. V niečom čo mi nič nešepká. Odkázaná nechať svoju osobnosť trhať rôznymi živlami. Búrka posilní všetko čo ostalo, ale zabije radosť čo tu bola. Kde sú tí, za ktorých by som život dala?  Asi tam, kde im môj život nepomôže. Prečo keď sa nadýchnem cítim vôňu štyroch stien zmiešaných s drevom z nábytku a čerstvo opranej bielizne a nie teplo domova? Prečo keď zakričím som doma, nikto neodpovie? Budem ešte niekedy žmurkať a vidieť ten dokonalý svet? Zahodiť tú hlúposť menovanú dospelosť a byť znova malým dievčatkom. Naivná a nevinná.